Boris Valábik: Naše cesty sú na trestné oznámenie, štát by mal preplácať opravy áut (138. podcast Autobazar.EU)

Žijeme dobu podcastovú a ak podcasty počúvate, tak určite máte aj svojho obľúbeného podcastera. Boris Valábik je bývalý hokejový obranca, súčasný hokejový odborník a podcaster, ktorý má kladný vzťah k autám. V rozhovore pre podcast Autobazar.EU na rovinu povedal to, čo si myslí mnoho slovenských šoférov. Zavolal mu Ďuro Sabo a na úvod bol zvedavý na to, či je pre Borisa Valábika šoférovanie stresom alebo relaxom.

Jednoznačne relax. Už to nie je ten pôžitok, ako keď som bol mladší a vyslovene som sa tešil do auta a užíval si to. Som rád v aute sám, som rád keď si môžem pustiť podcast, popri tom idem z miesta A do miesta B a spájam príjemné s užitočným, lebo vzdelávať sa stále považujem za užitočné. Už je to menej pôžitok, ako keď som bol mladší a šoféroval som V8čky a vychutnával som si zvuk, pridávanie a rýchlo jazdiť to už vôbec nie. Šoférovanie je pre mňa relax.

Predtým, ako ste si urobili vodičský preukaz, ste jazdili po bočných cestách, aby ste sa niečo naučili, alebo ste prvýkrát šoférovali až v autoškole?

Ja som mojej mame pooškieral dvere na jej služobnom Opeli Vectra (smiech), pretože ma zobrala na bočné cestičky do jednej dedinky pri Nitre. Nevedel som až tak dobre odhadnúť vzdialenosť od všetkých kríkov, okolo ktorých som išiel. Ale za túto skúsenosť som mame veľmi vďačný. Už vo veku 17 rokov nás všetkých trhalo smerom k autám a autá vždy boli radosť a pasia, ale malo to aj svoje následky.

Ktoré auto ste si kúpili ako prvé?

To bol Jeep Commander. Mne sa vždy páčili hranaté autá a vybral som si toto. Na jednej strane som chcel byť rozumný a na druhej strane sa mi to auto páčilo. Zhodou okolností ho mal môj tréner a spoznal som ho vďaka tomu, že mi ho požičal. S tým autom som nemal žiadne problémy.

Ste ten typ vodiča, ktorý si pred zimou načas prezuje pneumatiky, pripravíte si škrabku na okno, metličku, alebo to všetko robíte na poslednú chvíľu?

Ja idem až po funuse, ako sa hovorí. Okrem gúm, tie mením zodpovedne, ale škrabku na okná nemám celú zimu. Používam ruky, alebo čokoľvek nájdem v aute, alebo si chvíľu v aute posedím a nechám sklá rozmraziť. Nitra, kde žijem, je celkom zhovievavá k môjmu zanedbávaniu týchto povinností, ale zimné gumy mením zodpovedne. Pred tým mám veľký rešpekt, pretože tam ani nejde o sneh, ale mám veľký rešpekt pred šmýkaním a takýmto problémom. Výmenu pneumatík nepodceňujem.

Pravidelne jazdíte po Slovensku, tak asi budete vedieť, ktorú cestu, alebo ktorý úsek by konečne mohli opraviť?

Bože môj, všetky! Túto debatu ani nezačínajme. Jazdím naozaj po celom Slovensku, ale stav našich ciest už hazarduje so zdravím. Napríklad úsek v okolí Turčeka, ako sa ide z Kremnických Baní do Martina. Nechcem preháňať, ale to je jednoznačne na trestné oznámenie, lebo niekto si absolútne neplní povinnosti a opakujem sa, ale to je hazardovanie so zdravím občanov. My už to na Slovensku bohužiaľ berieme ako normálne, ale chcem každého ubezpečiť, že to normálne nie je. Cesty v takomto stave nie sú normálne a nemali by sme sa s tým uspokojiť. Bohužiaľ, asi momentálne máme väčšie problémy, ako bezpečnosť občanov na cestách. Lebo to ani nie je o tom, že rozbijem auto, ale keď už sme pri tom, tak aj zničenie auta by mal štát preplácať, pretože mi si nekupujeme autá a neplatíme cestné a iné dane na to, aby sme si auto na ceste rozbili. Ale keď spomeniem oblasť za tými Kremnickými Baňami na Martin, tak večer na tej rozbitej, úzkej ceste stretnete oproti kamión, ktorý vám do očí svieti a letí rýchlo, tak to len dúfate, že sa nič nestane. Ja si o sebe myslím, že som dobrý vodič, ale to vtedy len dúfate, že on neskočí do jamy, ktorá by ho posunula o pol metra smerom k vám, alebo že vy z nejakého dôvodu nestrhnete volant o pár centimetrov, čo by znamenalo katastrofu. Ale takýchto úsekov je veľa, lebo ja jazdím po Slovensku, sa snažím podporovať ekonomiku a nesedieť doma, ale toto ma vie neskutočne vytočiť, lebo to je hazardovanie so zdravím.

Ak sa chystáte na dlhú jazdu akú máte prípravu? Pripravíte si vodu, kávu, jedlo, alebo sa spoliehate na čerpacie stanice?

Čím ďalej, tým viac si pripravujem veci. Ale ak ma čaká dlhá cesta, tak si nechám pauzu po nejakom časovom úseku a naplánujem si zastávku a presne viem, kde zastavím.

Vaša najdlhšia cesta autom, ktorá to bola?

Keď tak rozmýšľam, viackrát som prešiel trasu Chicago – Atlanta. Buď mám tak rád šoférovanie, alebo tak nerád lietam, ale myslím si, že je to kombinácia oboch, že som zo Chicaga do Atlanty radšej šoféroval, ako letel.

Koľko to bolo hodín?

Dobrá otázka, myslím si, že okolo 12 hodín. Pri jednej z takýchto jázd som v noci skoro zaspal a odvtedy mám aj väčší rešpekt pred nočným šoférovaním. Rád šoférujem v noci, ale vtedy som asi podcenil spánok a odvtedy beriem mikrospánok oveľa vážnejšie. Zaspal som za volantom a zobudil ma kamionista za mnou, ktorý si asi niečo všimol a zatrúbil na mňa. Ako sú výjazdy z diaľnice sú tam také rozdvojky, pred ktorými sú modré sudy naplnené pieskom, ktoré majú za úlohu tlmiť prípadný náraz auta. Ja som to mal namierené presne na tie sudy a vďaka Bohu si to ten kamionista všimol. Odvtedy mám obrovský rešpekt pred mikrospánkom.

Vysnívané auto?

Ja som spomínal, že som sa z toho športového prístupu posunul k pohodlnému a naozaj si to pohodlie užívam. Ak sa bavíme naozaj o sne, o ktorom viem, že si ho nikdy nesplním, tak auto, ktoré by sa mi naozaj páčilo, tak je to Rolls Royce Phantom.

To je tá velikánska limuzína.

Áno, áno…

Ak si na Autobazar.EU vypočujete celý podcast s Ďurom Sabom, tak sa dozviete aj to:

• Na akom aute robil vodičák Boris Valábik.
• Ako ho ako šoféra hodnotia kamaráti.
• A či má Boris Valábik radšej diaľnicu, alebo okresné cesty.